Před dvěma a půl roku byly ve Fukušimě zcela zničeny 3 reaktory. Byla při tom dosažena úroveň nejvyššího stupně jaderné havárie. Havarijní stav elektrárny se stále více zhoršuje a do moře vytékají stovky kubíků radioaktivitou zamořené vody (článek zde ). Na odstavení zbylého chlazení stačily krysy, které přehryzaly kabel, viz článek Jak jedna krysa dala Fukušimě ránu z milosti . K tomu připočteme korupci v japonském úřadě pro jadernou bezpečnost a fakt, že dekontaminace zamořené elektrárny bude trvat 30-40 let, vinou náročnosti celého úkolu. Uvedl to nukleární hlídací pes (watchdog) International Atomic Energy Agency (Mezinárodní agentura pro atomovou energii), čili organizace, která má celoplanetární dozor nad mírovou jadernou energií (článek zde ).
Výsledek těchto jobovek je jednak evakuované město duchů u Fukušimy (navštivte kliknutím ) a jednak astronomické náklady, které bude stát nikoliv samotná dekontaminace, ale zatím jen odvrácení katastrofy. Odhad na dekontraminaci zatím ani není stanoven. Provozovatel elektrárny firma TEPCO dostane od příštího roku sumu 20 miliard dolarů. Japonské daňové poplatníky zatím stály první práce 3 miliardy dolarů. Vědci prozatím našli 10 míst v okolí elektrány, jimiž vytéká radioaktivní voda do spodních vod a pak do moře. Nedávno vyteklo asi 300 tun vysoce radioaktivního materiálu a vláda už nemůže dál nečinně přihlížet na záchranné práce společnosti TEPCO. Zamoření Tichého oceánu se stalo světovým problémem.

Stane se z Fukušimy jaderná bomba?

To všechno je směšné proti úkolu, před nímž nyní stojí odborníci zajišťující dekontaminaci elektrárny. Protože nejsou schopni uhlídat havarijní chlazení oněch 400 tun uskladněného vyhořelého paliva, musí jej ručně dostat pryč z centrální havarované části čtvrtého reaktoru. V bazénu, z něhož vytéká radioaktivita, se nachází 1 300 vyhořelých palivových článků, jejichž jaderný potenciál je 14 000 krát větší než Hirošimská bomba. Toto vyhořelé palivo je vysoce radioaktivní a představuje mnohem větší riziko než celá havárie Černobylu.
Tento druh operace navíc nebyl dosud nikde ve světě praktikován. Jaká jsou rizika? Fakticky by mohlo dojít k obdobě výbuchu tzv. špinavé jaderné bomby . Při rozlomení nebo neopatrném sblížení vyhořelého paliva může dojít ke skokové řetězové reakci, která pochopitelně uvolní najednou velké množství záření i tepelné energie. Jenže na to nebyl hladící bazének v žádném případě projektován. A jak víme, náhradní chlazení funguje jen tehdy, pokud krysy nepřehryžou kabely. Spuštěnou jadernou reakci by tedy nebylo možné nijak zastavit. Havárie by poslala do vzduchu a do vody ohromné množství radioaktivního materiálu, vysoce toxického a s dlouhým poločasem rozpadu.
Základ chladícího bazénu se nachází asi 18 metrů nad zemí a samotný bazén je velký asi 12 metrů. Všechny tyče nyní leží 7 metrů pod hladinou vody. Pracovníci sebevražedné mise musí dostat tyče ven. Každé drobné zemětřesení totiž může způsobit praskliny v bazénu. Tím se spustí odtok chladící vody a následně nevyhnutelně dojde k nukleární katastrofě. Odstranění tyčí má začít v listopadu a bude trvat celý rok.
Firma TEPCO tvrdí, že operace bude úspěšná. Je to firma s letitou zkušeností v oboru jaderné energetiky a jistě jí můžeme věřit.
Zdroj: RT News
 http://e-republika.cz/tiki-read_article.php?articleId=2002

Známy prognostil šokuje: Kapitalizmus je smrť, migrácia nás zničí




in Politika





thumbnail






































BRATISLAVA - Nožnice medzi príjmami ľudí sa roztvárajú, stredná trieda vymiera a slovenské firmy musia trpieť vrtochy štátu, ktorý sa zalíška nadnárodným firmám. Ako hovorí profesor z Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied Peter Staněk, kapitalizmus v tejto forme neprežije. Čaká ho nástraha v podobe migrácie, ktorá bude oveľa väčšia než to, čo vidíme teraz. S profesorom Staněkom sme sa zhovárali aj o tom, ako kapitalizmus (ne)funguje v bežných oblastiach nášho života – napríklad v zdravotníctve.

V decembri bola konferencia na tému kapitalizmus v 21. storočí, vlani bola rovnomenná Pikettyho kniha bestsellerom. Naskytá sa otázka – do akého kapitalizmu sme sa dostali?

Naozaj sme v tom kapitalizme, do ktorého sme chceli vstúpiť v roku 1989? A nezmenil sa aj kapitalizmus v západnej Európe oproti stavu, v ktorom bol v roku 1989? Dovtedy boli sociálne modely v Nemecku postavené tak, aby konfrontačne ukazovali, že sa lepšie starajú o pracujúcich než my. V momente ako tento aspekt zmizol, zmizla z diskusií aj teória konvergencie a jednak aj oni sami začali tvrdší tlak na mzdy a odbory. Dúfali sme, že vplynieme do nemeckého sociálneho modelu spred roku 1989, ale my sme vplynuli do liberálneho konceptu ešte umocneného situáciou strednej Európy.

V akom kapitalizme teda žijeme?

Dnes už žijeme v úplne niečom inom, čo nezodpovedá ani pôvodným predstavám roku 1989, ani predstavám západu, ani východu. Celý proces je umocnený dvomi zásadnými zmenami. Globalizáciou a mainstreamom značne liberálnej ekonomiky washingtonského konsenzu. To znamená, že sme v situácii, v ktorej to je naozaj dosť zlé.
Na Slovensku teda nie je priestor pre ekonomický liberalizmus.
V podstate nie, 4,7 miliónov obyvateľov a ich príjmová štruktúra – môžeme povedať, že polarizácia príjmov je obrovská. Aj medzi jednotlivými vrstvami, aj medzi jednotlivými teritóriami Slovenska. Štatistické údaje o priemernej mzde vyše osemstoosemdesiat eur sú nezmyslom. Vnútorná štruktúra je obrovsky rozdielna. Bohužiaľ, sú na Slovensku regióny, kde je vyše 70 percent ľudí chudobných.

Vaše výskumy, ktoré v novembri prezentoval EÚ SAV, hovorili, že rast v prospech chudoby nebol takmer vôbec. Je to naozaj tak, že v dobrých časoch zhrabnú plody ekonomiky bohatí?

Je to veľmi jednoduché a je to to, čomu sa všetci vyhýbajú. Je to takzvaná reprodukcia pracovných miest. To znamená, že nie je dôležité, koľko miest vznikne a koľko zanikne, ale aká je kvalifikačná a mzdová náročnosť. A tu máte jeden krásny rozdiel. Kedysi v 90-tych rokoch tvorili agentúrni pracovníci päť, šesť až sedem percent. Dnes tvoria približne 30 až 35 percent. Ale títo ľudia nemajú ani bonusy, ani prémie, ani ochranu pred prepúšťaním, nič. Druhá vec je, že aj v špičkových odvetviach predstavuje nárast produktivity približne desať, dvanásť až pätnásť percent ročne. Ale nárast miezd predstavuje jedno až dve percentá. Ľudí s dostatočným príjmom, je veľmi málo na to, aby vyvážili štatistiky. Priemer dotvárajú manažéri nadnárodných organizácií so mzdami desať-pätnásťtisíc eur.
Dobre, ale ak zvýšime mzdy, fabriky odídu za lacnejším.
To je mýtus. Počet ľudí s minimálnou mzdou je asi 80-tisíc, zhruba ďalších 120-tisíc sú tí, ktorí dostanú oficiálne minimálnu mzdu a zvyšok popritom. Investori tu ostávajú, lebo tu hrá úlohu geografická poloha, personálna kvalifikovanosť a ochota pracovať za iných podmienok ako inde. Napríklad, keď prišla Hyundai do Anglicka, mali veľký problém presadiť kultúrne aspekty ako ukláňanie, podnikovú hymnu a podobne. Tu to nikomu neprekážalo. Naši ľudia boli adaptabilnejší viac než Poliaci alebo Česi.
Ale sú ešte lacnejšie krajiny. Veľa firiem sa presúva do Rumunska a Bulharska.
Tam je však iný problém. Napríklad podnik Delphi zo Senice, káblové zväzky. Rozhodli sa preniesť časť výroby do Rumunska, pretože tam ich zlákali o tretinu nižšie mzdy. Chybovosť výrobkov bola 80 percent. Zobrali ľudí zo Senice, aby Rumunov dva mesiace zaškoľovali. Po zaškolení bola chybovosť 60 percent. Výrobu vrátili na Slovensko, kde bola chybovosť na úrovni päť percent.

Napriek nízkym mzdám Rumunska a Bulharska sme stále kompromis?

Technická kreativita našich ľudí je stále veľmi vysoká. Keď sa v Nemecku pokazí linka, Nemec čaká na opravára. Keď sa na Slovensku pokazí linka, ľudia prídu, pozrú, tam pritiahnu, tam povolia, dajú pančuchu na hriadeľ a linka beží ďalej. A toto investori oceňujú. To je kapitál, s ktorým sme mali pôvodne manévrovať. Bohužiaľ, ešte jednu generáciu a už to nebude.

Čo bude potom?

Potom to budú analfabeti, akí sú vo väčšine západoeurópskych krajín, ktorí budú čakať na opravára.
Čiže, keď sa chceme zachrániť musíme podporovať technicky kreatívne povolania.
Presne tak. To je presne to, čo drží Nemecko nad vodou. Malé série výrobkov, špičkovej kvality, robené kreatívnymi ľuďmi, individuálne, na zákazku.
No to sú ľudia, ktorí pracujú v stredných a malých podnikoch. V súčasnosti to vyzerá tak, že vláda im skôr hádže polená pod nohy.
Transnacionálne korporácie umožnia obrovský rozsah exportu, ktorý zmení zahranično-obchodnú bilanciu. Krajina zrazu vyzerá úspešne a je exportne prosperujúca. Ale to nie je zásluha domácich firiem, ale nadnárodných spoločností. Druhá vec je, že aby boli nadnárodné spoločnosti efektívne, potrebujú veľmi empatické malé a stredné firmy. Vláda pritlačí na malé a stredné firmy, aby sa veľmi nepýtali a boli ústretové voči nadnárodným spoločnostiam. Všetky opatrenia, ktoré sú namierené proti malým a stredným firmám, sú vytvorené až po konzultácii s veľkými nadnárodnými spoločnosťami.

Robiť slovenským firmám problémy, aby družnejšie spolupracovali s nadnárodnými zahraničnými firmami?

Isteže. Ako malá firma musíte veľkej zahraničnej firme dodať produkt načas, musíte mať všetky možné certifikáty kvality, musíte mať doklad, že ste už pre niekoho špičkového vyrábali a posledné poleno – zaviažete sa, že každých päť rokov budete znižovať náklady a cenu. Je tu ešte paradox reťazení. Veľká firma si najme strednú firmu, stredná si najme živnostníka. Živnostník si nemá koho najať, tak to urobí. Keď treba platiť, zrazu je to naopak. Veľká firma si nechá väčšinu, minimum dá strednej a tá, keďže dostala minimum, nezaplatí živnostníkovi.

Ako by sa to dalo riešiť?

Jednoducho. Osobná zodpovednosť s ručením vlastného majetku. Podpíšu osobnú zmenku. Všetko, čo je takto problémové, možno riešiť osobnou zodpovednosťou. Politik rozkráda? Osobná zodpovednosť s ručením vlastného majetku. Potom zistíte, že nemáte ľudí, ktorí by išli do politiky a na ministerstvá.

Kto by takéto niečo vo vláde podpísal a spravil z toho zákon?

Na to by musela byť politická vôľa. Korupcia vo výške 18 percent nás ročne stojí cez tri miliardy eur. Keby ste mali tri miliardy, vyriešite platy v zdravotníctve, školstve, dáte samosprávam... Desivé je na tom to, že EÚ spočítala, že ročný rozsah strát z korupcie je 350 miliárd eur. A nikto s tým nevie nič urobiť. Samozrejme, máte Švédsko, Fínsko, kde je korupcia jedno až dve percentá.

Z čoho vyplývajú takéto rozdiely?

Zo spoločenského charakteru. Keď podvediete vo Švédsku, už si neškrtnete. Keď urobíte to isté v Taliansku, oslavujú vás ako kreatívneho človeka.

Vráťme sa ešte ku kapitalizmu. Má na Slovensku vôbec nejakú budúcnosť?

V takej podobe, v akej je dnes, nie. Príjmová polarizácia nie je nebezpečná iba z politických aspektov, ale aj z pragmatického dôvodu. Vymaže strednú triedu. Neexistujúca stredná trieda znamená neexistujúca domáca spotreba. To vedie k zaviazanosti výlučne na export. To znamená zaviazať sa s inými partnermi zo zahraničia a krajina je potom zraniteľná na mnohých úrovniach.

Aký smerom by sa teda súčasný kapitalizmus mal uberať?

Spoločnosť vo Švédsku dospela k tomu, že si Švédi dobrovoľne zvýšili dane – pretože dostanú od spoločnosti kvalitné služby. Každý by teda mal začať sám od seba. Ak človek vie, že mi spoločnosť poskytne kvalitné zdravotníctvo, bezpečnosť či dopravu, pokojne dane zaplatí. Ale ak vie, že sa dane rozkradnú a že korupcia zdraží cenu sociálneho modelu, čo si vynúti opäť zvýšenie daní, urobí jediné – minimalizuje platenie daní a bude kreatívny pri obchádzaní daňového zákona.

Kvalitné zdravotníctvo? Na Slovensku?

Ak máte kontakty a ste v správnom čase na správnom mieste, systém sa o vás postará. Zariadenia sú celkom na úrovni, lekári sú kvalifikovaní. Stačí si však porovnať rovnaké oddelenia na rôznych klinikách. Bohužiaľ, veľká časť občanov naráža na problémy v zdravotníctve – korupcia, nedostatok kapacít a podobne.

Keby sa to riešilo pripoistením, respektíve nejakým polosúkromným modelom?

Nie. Riešenie je veľmi jednoduché – DRG. Nemecká metóda modelovej diagnózy. Operácia slepého čreva stojí napríklad štrnásť tisíc, endoprotéza dvesto tisíc eur. DRG znamená, že financujete cez poisťovňu medicínske výkony. Druhá časť je financovanie zdravotníckej techniky a zariadení – to financuje zakladateľ, teda u nás štát, VÚC a samosprávy. My sme prevzali systém DRG, ale s tým, že zariadenia zakladateľ nefinancuje. Problém je v tom, že sa neinvestovalo do údržby a modernizácie zdravotníckych zariadení. Ale na tom sme zaviazali v záväzkoch prístupového protokolu v roku 2004! Mali sa zmodernizovať nemocnice, školy, skládky odpadu a podobne. Výsledkom je, že dnes vo väčšine zdravotníckych zariadení je zastaraná technika a máte jej príliš veľa. Máme dvakrát viac CT prístrojov ako Francúzi a fungujú štyri hodiny denne. Klasická ukážka – súkromné CT ide 14 hodín denne, štátne vezme pacientov od deviatej do jedenástej a skončili, lebo viac nepreplatí poisťovňa.

Treba teda menej nemocníc?

Nemôžeme udržiavať hustú sieť zdravotníckych zariadení, v ktorých jeden zdravotnícky výkon robia desaťkrát do roka. Potrebujeme špecializované zdravotnícke zariadenia, v ktorých urobia ročne tisíc operácií slepého čreva. Potom nemáte pooperačné komplikácie, máte špičkový chirurgický tím, kompletnú výbavu. Obyvateľstvo si však musí uvedomiť, že nemocnica nebude na každom rohu.

Ale z čoho bude nemocnica platiť techniku a prevádzku?

To je druhá vec. Nemôžete sprivatizovať najlukratívnejšie časti zdravotníctva, ako napríklad biochemické laboratóriá. No tie sú už sprivatizované, s tým už nedá nič robiť. Ale môžete urobiť inú vec. Prečo sa pred operáciou z piatich vyšetrení robia štyri zbytočne? Najskôr vám spravia vyšetrenia v poliklinike, potom v krajskej nemocnici, potom vás pošlú do štátnej nemocnice, kde medzitým zrušia termín operácie a idete na všetko znovu. Druhá vec sú preventívne programy. Skríning a preventívne programy stoja desať eur, klinické riešenie tisíce eur. Keby ste mali reálne skríningy ako na západe, kde z DNA predvídajú chorobu v klinickom stave, tak vás nestojí ožarovanie osemnásťtisíc eur, ale hormonálna blokáda vyjde na približne štyristo eur. A to nehovorím o kvalite života pacientov.
Potom sa možno pozrieť na nemocnicu. Keďže má nejaké príjmy a výdavky, možno o nej hovoriť ako o firme. Potom je nezmyselné, že nemocnicu riadi lekár a nie manažér.
Áno, je to nezmyselné. Mala by ju viesť skupina manažérov, primári by boli poradcovia za medicínsku stránku. Lekár nepozná finesy účtovania a tam sa vytvárajú nepredstaviteľné možnosti pre kreatívne účtovníctvo pri financovaní nemocnice. To by odborník na financie nedovolil, lebo ručí za to, aby nemocnica bola po finančnej stránke v poriadku. Lenže je tam zvykové právo.
Poďme ešte na veľmi aktuálnu tému migrácie. Ekonómovia prichádzajú s názormi, podľa ktorých migranti zachránia európsky trh práce.
Je to nezmysel. Väčšina migrantov nemá žiadne vzdelanie. Niektorí majú univerzity, ale aké? Podľa analýz sa ich univerzity nemôžu s našimi ani porovnávať. Takzvaní lekári, výpočtári či architekti tvoria len zlomok, promile. Nevedia jazyk, treba im dať ubytovanie, ošatenie, zdravotnú starostlivosť. Podľa analýz z Nemecka ani druhá generácia migrantov nie je integrovaná do spoločnosti. Zostávajú vo svojich komunitách, nechcú sa integrovať.

Čo môže tento problém spôsobiť?

Náš štát nemá peniaze na vlastných dôchodcov a bude potrebovať peniaze na financovanie migrantov. Čo myslíte, ako sa budú tváriť politici, keď povedia dôchodcom, že musia mať polovičné dôchodky, lebo treba prijať migrantov? Navyše vnútorná polarizácia spoločnosti vedie k tomu, že stredná trieda sa rozpadá. Dve tretiny idú medzi chudobných, jedna tretina medzi bohatých. Chudobní stratia v spoločnosti status a príjmy, budú logicky tlačiť na sociálny systém. Ale ten nemá peniaze, lebo tu máte migrantov.
Z väčšej časti ekonomických migrantov.
Dokonca to aj vyjadrili heslom, že idú za lepším životom. Ale ja sa pýtam – ten lepší život v Nemecku spadol z neba? Nie je výsledkom práce rodičov a starých rodičov dnešnej generácie? A niekto sa len tak rozhodne, že on chce mať lepší život a ide do Nemecka? A naši ľudia nemajú právo ísť žiadať do Nemecka lepší život? A kto dokončí revolúciu v Sýrii? Až všetci odídu a posledný zhasne? Nie je ich morálnou povinnosťou riešiť ten problém vo svojej domovine?
Ale argumentácia zahraničných politikov či niektorých hnutí smeruje k otvorenej náruči v mene humanizmu.
Ale prečo? Migrantovi dáme, ale keď si mladý človek bude chcieť kúpiť byt, tak mu povieme, staraj sa o seba, vezmi si hypotéku a zadlž sa na tridsať rokov. A tomu hovoríte humanizmus? Až 80 percent Slovákov neušetrí z výplaty nič. Chcete gradovať sociálne napätie tým, že príde migrant a dostane stravu, ošatenie a lekársku starostlivosť zadarmo?

A čisto z ekonomickej stránky? Zvládli by sme zobrať migrantov?

Európa nie je v stave, aby brala migrantov. Štúdia hodnotila počet ľudí v súvislosti so schopnosťou planéty absorbovať odpad, ktorý ľudia produkujú. Maximálny počet obyvateľov v EÚ vyšiel 256 miliónov. Za Slovensko 2,5 milióna obyvateľov ako maximálne udržateľný počet. Viete, čo je problém v Slovinsku a Macedónsku? Obrovské kopy odpadu, ktoré po migrantoch zostali.
Ale je tu približne tisíc rodín, ktoré sa rozhodli utečencov prijať.
A je to skutočne tisíc rodín? Keď podľa prieskumov 80 percent obyvateľstva nechce mať za suseda ani Róma? Mne nerobí problém dať bezdomovcovi pár eur na teplú polievku, ale domov si ho nezavolám. Pretože ten domov som si štyridsať rokov budoval.
No a čo teda pracovné sily? Prognózy stále strašia, že nebude mať kto robiť na naše dôchodky.
Dnes je trendom Industry 4.0, štvrtá priemyselná revolúcia. Podľa nemeckého výskumu do roku 2020 zruší tento trend 2,5 milióna pracovných miest.

Čiže roboti nás pripravia o prácu?

Potreba práce klesne o 20 až 30 percent. Vidieť to na Volkswagene. Štvrtá montážna hala bude mať 326 pracovníkov. Keby tam mali zariadenia ako v prvých troch halách, tak je to vyše tisíc pracovníkov. Keď som diskutoval s ľuďmi z Massachusetts Institute of Technology a CalTech, zhodli sme sa, že radikálny pokles potreby práce je ohrozením do budúcnosti. Čo s tými ľuďmi, ktorí prídu o prácu? Do roku 2030 pribudne približne 718 miliónov nových uchádzačov o prácu, z toho 600 miliónov v arabských krajinách. Pakistan, India, Bangladéš budú mať rapídny nárast obyvateľov, ale všetko sú to krajiny, ktoré si zničili životné prostredie. V Bangladéši vyrúbali lesy, spodná voda vystúpila vyššie, v koryte riek klesla hladina a morskú vodu z Bengálskeho zálivu ženie monzúnový vietor do vnútrozemia. Všetko zasolila: pôdu, studne. Podobne severná Afrika. Podľa NASA prejde zmenou klímy do roku 2030 do pásma absolútneho vysušenia. Môžeme čakať 160 miliónov migrantov, ktorí nemajú ako prežiť.
 http://panobcan.sk/znamy-prognostik-sokuje-kapitalizmus-je-smrt-migracia-nas