Exkurzia v Ľudmile
       Sobota 23. apríla

             Tak som napokon našiel kartu na ktorú som spravil pár záberov kým mi došla batéria vo foťáku..... A tak má
             Peťka prvú fajn foto z jaskyne....Môže ísť do výberu....

             Hľadanie druhej Ľudmily. pokračuje.....

              Expredseda Hipocampusu sa prediera prístupovým koridorom.....

             Pred vstupom do jaskyne nad Zeleným jazerom....

              Vstupujeme do jaskyne....

            Nuž domáci mančaft vydochol s Martinom sa tu trápime sami..... ale teraz to už nevzdáme...

            V sobotu sme po dlhej dobe navštívili Ľudmilu.... Peťka Poláčeková a  Miro Schindler od potápačov
            boli z prehliadkou jaskyne spokojní....

             Okrem exkurzie v jaskyni sa pracovalo aj pod ňou..... Možno sme už blízko.....

             Spoločný záber po vylezení z jaskyne.... Pre mňa dosť fiasko táto akcia. Nielenže som zabudol vložiť kartu
             o  SONY RX100M3 a tá nehlási že nemá na čo zapisovať však načo aj technika sa stále viac zdokonaluje
             a takéto funkcie už vôbec fotograf nepotrebuje, ale zabudol som dať aj dobiť batériu.....  a tak ani úvodné zábery
             z Ľudmily z tejto akcie neexistujú aj keď som sa tešil že vypadajú vynikajúco.Ale to by nebolo to najhoršie.
             Dva metre pred plazivkou na konci prístupového koridoru ma dostala klaustrofóbia a z jaskyne som radšej vycúval,
             čo sa mi stalo v tejto časti jaskyne prvýkrát za posledných 7 rokov. Tak že to o niečom svedčí. Kondícia šla
             do kelu preto že som prestal chodiť do posilovne..... Je to pre mňa memento.....

             Nad dnom 6 m hlbokej šachty.....

            S fotením by to bolo v jaskyni zaujímavejšie najmä na fotografiách..... nabudúce

              Tesne pred cstupom do jaskyne....

            Peťa bola pozrieť aj v našej sonde pod Ľudmilou.....

            Potápačovi a otužilcovi Mirovi kolenaky dobre poslúžili.....

            No škoda že som pozabudol na svoj najdôležitejší fotoaparát boli by zaujímavé zábery aj z Ľudmily.....

             V sonde nad Diamantovým vŕtaním to vypadá teraz tak že budú pribúdať ďalšie metre. a sonda dosiahne dĺžku 20 m

             Dohodli sme ešte raz tentokrát už skutočné fotenie v Ľudmile.....

            Potom sme popracovali ešte riadne na čelbe.....

            Keď som pod stropným korytom namieril foťák viac nahor zachytil som invázny kanál ktorým pod tlakom prúdila
            od Ľudmily voda nadol do ďalšieho jaskynného poschodia.... Je veľmi pravdepodobné že sme narazili na
            krasovú dutinu ktorá by nás konečne mohla doviesť k cieľu....

             Zakopávame sa strmo nadl pod balvan ktorý nám stojí v ceste do krasového kanála.....

            Tadiaľto by to šlo ak podkopeme ten balvan môže sa stať ž ho potom ľahšie roztlčieme a rozoberieme.
            V nasledujúcej akcii sústredíme úsilie práve na túto činnosť ak nám neprídu na pomoc kámoši z Ružomberka.....

              Pod stropným korytom je viac ako meter hlboká vrstva sedimentu a skália.... Všetky bločky  tam znejú duto a volne...:-)..

            Tak že teraz to už nevypadá tak beznádejne ako pred pár dňami:-)

             Možno to pôjde rozmlátiť, ale to uvidíme až na nasledôjúcej akcii.....

             Toto tu musíme prehrízť....

               Stropné koryto  pokračuje dovnútra masívu HEURÉKA!!

             Dúfame že sa k nám pridá aj Peťo Kozoň, potrebovali by sme jeho silu......

A teraz trochu od témy ale nemožno to nespomenúť, keď sa už toľko trepe o Černobyle ľudia by mali vedieť aj o utajenej havárii reaktoru v Three Mile Island, kde se roztavil reaktor TMI-2 a tutlalo sa to viac ako Černobyľská havária a to sa stalo kvôli prachom nie kvôli plneniu plánu ako v Rusku: http://svobodnenoviny.eu/proc-se-nepise-o-americkem-ostrove-three-mile-island-kde-se-roztavil-reaktor-tmi-2/

Nález prvohorných jaderných reaktorů?

• Predchádzajúci
• Nasledujúci

Gabun je menší stát na západním pobřeží Afriky. V oblasti zvané Oklo již po dlouhá léta Francie těží uranovou rudu z místních bohatých nalezišť. Při běžném geologickém průzkumu ložisek roku 1972 došlo k šokujícímu objevu... Při rozborech vzorků rudy bylo zjištěno, že se ve skutečnosti jedná o odpad jaderného reaktoru. Hustota U 235 byla velice nízká a na základě všech hodnot bylo jednoznačně zjištěno, že tento materiál byl použit jako palivo v jaderném reaktoru a prošel kompletně procesem který v jaderných reaktorech probíhá.
Použité uranové palivo je jasně definovatelný materiál který nese jedinečné stopy po fyzikálně - chemických procesech které v reaktorech probíhají. Tento materiál nelze jen tak s něčím zaměnit. Možnost, že vznikne v přírodě nějakým přirozeným procesem je prakticky nemožná.
V továrně na výrobu paliva pro jaderné elektrárny kroutila skupina chemiků hlavou nad tímto podivným nálezem. Už tak zvláštní fakt - odpad jaderného reaktoru nalezený v chudé africké zemi. Kde se tam vzal? Největším šokem však bylo zjištění, že je starý jednu miliardu a sedm set milionů let!



Pro upřesnění se jedná o období označované jako "starohory" což byla doba kdy v moři vznikal jednoduchý život a pevnina byla převážně obřím kontinentem prakticky bez známek živé přírody. Pokud v té době na planetě pracovala nějaká kultura tak musela přijít "odjinud".
Do oblasti byl poslán tým vědců k provedení podrobnějšího průzkumu naleziště ze kterého pocházel záhadný vzorek.
Tým na místě našel něco, co připomínalo obsah reaktoru zkamenělý v hornině. Jednalo se o totožný jaderný odpad jako v nalezeném vzorku. Podle jeho uložení ve skále šlo odhadnout původní velikost a obsah reaktorové nádoby. Žádná konkrétní část zařízení reaktoru nebo hmatatelné ostatky techniky se údajně najít nepodařilo. Je to vcelku pochopitelné. Pokud na onom místě skutečně stálo techncké zařízení tak je zcela možné, že se za skoro dvě miliardy let jeho kovové části dávno rozpadly v prach. Umělé hmoty, kovové struktury a moderní materiály vydrží velice dlouho, ale jedna miliarda a sedm set milionů let je přece jen dlouhá doba. Skuste si napřiklad představitv vaše moderní auto pohřbené do země. Hádejte co z něj zbude za 2000 let. Díky moderním materiálům se dá předpokládat, že se i za tu dobu mnoho zachová což je pravděpodobné. Tak si představce co z něj zbude za 2 miliony let... 200 milionů let a nakonec za skoro 2 miliardy let. Je tedy možné, že tato nepředstavitelná údobí přežil jen samotný obsah reaktoru který zůstal jako otisk ve skále tichým svědkem původního monumentálního technického zařízení??
Vědecký tým po průzkumu obsahu reaktoru zjistil, že v něm řetězová reakce probíhala zhruba po dobu 500 tisíc let! Jeho celková spotřeba byla vypočítána na přibližně 12 000 tun uranu a jeho výkon mohl odpovídat třem letům plného výkonu všech čtyř bloků jaderné elektrárny Dukovany!
Po průzkumu okolních hornin bylo nalezeno dalších 16 reaktorů shodných s tím prvním a se stejným obsahem jaderného odpadu.
Další rozbor zjistil, že obsahy reaktorů tvoří  značné množství vysoce radioaktivního plutonia, které vzniká jako jedinečný produkt procesu v reaktorech a v přírodě se prakticky nevyskytuje. Jeho velké množství tedy zákonitě nemohlo vzniknout žádnou přírodní cestou.
Plutonium je přitom prvotřídním materiálem pro konstrukce moderních jaderných zbraní. Bylo tedy oněch 17 reaktorů součástí obří superelektrárny nebo spíše továrny na výrobu "božských" zbraní?
Je zcela možné, že skaliska v oblasti Oklo skrývají ještě mnohá překvapení. Je možné, že po ražení štol a hlubším průzkumu by bylo nalezeno ještě mnoho zajímavého...
Výsledek dosavadních nálezů z Okla byl zveřejněn na konferenci International Atomic Energy Agency. Mnoho vědců se samozřejmě nedokázalo smířit s myšlenkou, že v dobách starohor na světě někdo postavil a 500 tisíc let provozoval jaderné reaktory.
A tak se v hlavách těch kterým tato myšlenka kazila spaní začala rodit všemožná vysvětlení která by mohla vše pokud možno co "nejlogičtěji" vysvětlit...
Díky tomu vznikla teorie, že se za určitých podmínek může v hornině samovolně vytvořit "přírodní reaktor". Tato myšlenka by běžně sklidila obrovský posměch, ale mnoha lidem jistě připadala přijatelnější než možnost, že v dobách starohor na světě působila nějaká neznámá moderní civilizace.
Podle této teorie přírodního vzniku může v uranové rudě vzniknout samovolná štěpná reakce - pokud koncentrace v rudě dosáhne jistého zlomového množství a okolní prostředí tomu bude přát. K zahájení jaderné reakce jsou však třeba velice specifické podmínky jejichž vytvoření dalo spoustu práce prvním průkopníkům tohoto oboru. Nehledě na všechno náročné laboratorní vybavení které k tomu bylo třeba.
Na světě doposud v žádném z mnoha dosavadních dolů na uran nebyla nalezena podobná stopa která by naznačovala tomu, že na místě došlo k samovolné štěpné reakci a vzniku "přírodního" reaktoru. A v Oklu jich máme najednou sedmnáct. Uran se v mnoha koutech světa těží ve velkém, obzvláště od dob studené války. Pokud by reálně mohl vzniknout přírodní reaktor tak by byl jistě již nalezen i někde jinde.
Dalším faktem na který budou pochybovači jen těžko hledat odpověď je to, že reaktor z Okla prokazatelně "pracoval" po dobu zhruba 500 000 let!
Při teoretickém vzniku přírodního reaktoru by bylo nemožné, aby fungoval tak dlouhou dobu. Samotná štěpná reakce potřebuje mnoho patřičných zásahů pro svoje udržení a stabilní chod - regulační tyče, látky které budou regulovat tok neutronů a potřebné chlazení.
Bez této inteligentní kontroly a zásahů není prakticky možné udržet stabilní štěpnou reakci a to rozhodně ne po dobu 500 000 let. Pokud by opravdu vzniknul někde ve skále přírodní reaktor, tak by bylo pravděpodobné, že by po krátké době vybuchnul nebo zanikl.



Postupem času bylo několik z těchto pozoruhodných reaktorů jednoduše vytěženo. Jejich obsah měl díky velkému množství plutonia ohromnou cenu a na druhou stranu tím byl jednoduše zničen samotný bod sváru - možnost důkazu, že se jedná o jedinečný artefakt neznámé, pravděpodobně mimozemské kultury na naší planetě. Mnoha vědcům se pak jistě usínalo o něco lépe...
Jeden z reaktorů byl po určitou dobu zachován a zpřístupněn veřejnosti. Momentální dění a stav naleziště jsem bohužel nezjistil.
Můžeme snad jen doufat, že alespoň jeden z nich se doposud zachoval pro budoucí badatele kteří se již nebudou bát přijmout tu pro mnohé úděsnou a tíživou myšlenku...
Někdo tu byl už dávno před námi a byl po technologické stránce rozhodně dále než my...

Některé zdroje informací (konkrétně parametry reaktoru a srovnání jeho výkonu s  elektrárnou Dukovany) pocházejí ze stránek www.Gnosis9.net
© http://klubavalon.iplace.cz/
Zdroj: http://klubavalon.iplace.cz/thema/temata/archeo-astronautika/nalez-prave...

 Jadrový reaktor starší ako ľudstvo

Článok v pdf

Sme na území Afriky pred takmer 2 miliardami rokov. Vyzerá to tu omnoho nehostinnejšie ako dnes – žiadne rastliny ani živočíchy, len skaly, voda a ľudskému oku neviditeľné baktérie. Pred približne 300 miliónmi rokov sa udiala veľká zmena, ktorá výrazne ovplyvnila všetky nasledujúce udalosti na Zemi – v atmosfére sa začal vyskytovať kyslík. Ten zapríčinil okrem iného aj vznik jedného jedinečného fenoménu. Enrico Fermi v roku 1942 totiž nebol prvý, kto zostrojil funkčný jadrový reaktor. Predbehla ho sama príroda asi o 1,8 miliardy rokov. Niekoľko prírodných jadrových reaktorov pracovalo už v dobách, keď baktérie ani len netušili, že niekedy budú po zemi chodiť mnohobunkové stvorenia. Všetko sa to odohralo v oblasti Oklo neďaleko mesta Franceville na juhovýchode Gabonu v rovníkovej Afrike.

Gabon na mape Afriky a približné vyznačenie oblasti Oklo na mape Gabonu

Náhodné odhalenie

V roku 1956, keď bol Gabon ešte francúzskou kolóniou, boli na jeho území nájdené obrovské zásoby uránu. Ihneď ich začali ťažiť. Všetko vyzeralo v poriadku až do roku 1972. Vtedy si francúzsky analytický chemik Bougzigues pracujúci v závode na výrobu paliva pre atómové elektrárne všimol niečo nezvyčajné – v jednej zo vzoriek bolo množstvo izotopu uránu 235U o niečo nižšie ako obvykle. V prírode by totiž zloženie uránovej rudy malo byť vždy konštantné, pretože všetok urán vznikol naraz a všade by sa jednotlivé izotopy mali rozpadať rovnakou rýchlosťou. Izotop 238 U tvorí 99,27 % a izotop 235 U 0,7202 % prírodného uránu. V tejto vzorke však bolo izotopu 235 U len 0,7171 %. Na pohľad je to malý rozdiel, len o 0,0031 percentuálneho bodu, ale je významný, pretože mohol znamenať, že niekto niekde vyrába alebo používa jadrové zbrane, pretože takéto množstvo uránu sa nachádza vo vyhorenom jadrovom palive. Zistilo sa, že skúmaná vzorka pochádza z lokality Oklo v Gabone a po objave, že všetok urán v baniach v tejto oblasti má rovnaké zvláštne zloženie, bolo prekvapenie vedcov pomerne veľké. Prečo práve na tomto mieste má uránová ruda iné zloženie izotopov uránu ako všade inde na svete?

Uránová ruda

Vysvetlenie bolo na prvý pohľad jednoduché, ale pomerne kontroverzné – musela tam prebehnúť reťazová jadrová reakcia, taká, aká sa dnes využíva v jadrových elektrárňach na výrobu elektrickej energie. Metódy založené na rozpadoch jadier s dlhým polčasom rozpadu zaradili túto udalosť do obdobia pred približne 1,8 miliardami rokov. Čiže vtedy na východe Afriky fungoval prírodný jadrový reaktor! A keby len jeden – zatiaľ ich objavili 17, pričom 16 z nich sa nachádza v spomínanej oblasti Oklo a jeden v 30 km vzdialenom Bangombe (ale aj tento reaktor býva radený k ostatným do oblasti Oklo).

Čo sa deje v jadrovom reaktore?

V každom reaktore, či je prírodný alebo vytvorený človekom, sa odohráva reťazová reakcia, počas ktorej dochádza k štiepeniu jadier nestabilných atómov pomocou cudzorodej častice, zvyčajne neutrónu, na dva ľahšie produkty (dva atómy s menším počtom protónov a neutrónov v jadre), pričom sa do prostredia vyžiaria dva až tri neutróny a určité množstvo energie (0,03 nJ energie pri každom štiepení). V tomto prípade dochádza k štiepeniu nestabilného izotopu uránu 235 U , ktorému v porovnaní so svojím stabilným „bratom“ izotopom 238 U chýbajú tri neutróny. Do jadra 235 U sa dostane cudzí neutrón (musí byť tzv. pomalý – musí mať malú energiu), dodá mu energiu a ono sa rozpadne na dve menšie jadrá a uvoľnia sa dva až tri neutróny. Môže to vyzerať napríklad takto:

Schéma reťazovej štiepnej reakcie

Tie neutróny, ktoré sa uvoľnia, sú tzv. rýchle, majú veľkú energiu. Ale ak má reakcia pokračovať (aby bola reťazová), musiasa spomaliť odobratím energie, aby sa zvýšila pravdepodobnosť ich zrážky s ďalším atómom uránu. Spomalenie sa odohráva pomocou zrážok s okolitými atómami – u riadených reťazových reakcií v jadrových elektrárňach ide o atómy tzv. moderátora, pričom ním môže byť voda, ťažká voda alebo grafit. Voda zároveň slúži na chladenie, pretože pri štiepnych reakciách sa uvoľňuje teplo.

Ak by ale neutróny boli len spomaľované a nereguloval by sa ich počet, došlo by k rýchlemu vzrastu počtu štiepení. Každé rozštiepené jadru uránu by vyprodukovalo dva až tri nové neutróny, čiže by pomocou rozštiepenia jedného jadra došlo k rozštiepeniu ďalších dvoch až troch jadier. Aby sa v elektrárňach situácia nevymkla spod kontroly a nedošlo k výbuchu, počet neutrónov musí byť regulovaný, aby jedno rozštiepené jadro vyprodukovalo len jeden neutrón schopný rozštiepiť iné jadro. Nadbytočné neutróny sú preto odoberané z reakcie napr. pomocou atómov bóru, ktorý je pridávaný vo forme kyseliny boritej alebo pomocou regulačných tyčí, ktoré sú zliatinami ocele a kadmia, prípadne bóru.

Náročné pre človeka, hračka pre prírodu

Na vznik a priebeh reťazovej štiepnej reakcie treba splniť tri základné podmienky. Musí tam byť dostatočné množstvo izotopu uránu 235 U , moderátor spomaľujúci neutróny a regulátorodoberajúci nadbytočné neutróny. Je takmer nepredstaviteľné, že takéto podmienky mohli nastať v prírode samovoľne, keď pre človeka to ani teraz nie je jednoduché.

Na vznik a priebeh reťazovej štiepnej reakcie treba splniť tri základné podmienky. Musí tam byť dostatočné množstvo izotopu uránu 235 U , moderátor spomaľujúci neutróny a regulátor odoberajúci nadbytočné neutróny. Je takmer nepredstaviteľné, že takéto podmienky mohli nastať v prírode samovoľne, keď pre človeka to ani teraz nie je jednoduché.

Prírodný jadrový reaktor zblízka

Prvým problémom vyzerá byť množstvo uránu potrebné na spustenie a udržanie reakcie. Nesmieme zabúdať na to, že urán podlieha aj samovoľnému rádioaktívnemu rozpadu, pričom izotop 235 U má polčas rozpadu 0,7 miliardy rokov a izotop 238 U takmer 5 miliárd rokov, čo je doba porovnateľná s vekom Zeme. Preto sa časom znižuje množstvo izotopu uránu 235 U v porovnaní s izotopom 238 U . Preto pred 2 miliardami rokov bolo izotopu 235 U viac ako dnes, tvoril približne 3 % uránovej rudy (v porovnaní so súčasným 0,72 %). A pri takomto množstve už reťazová štiepna reakcia prebiehať môže, pretože aj urán, ktorý je využívaný ako palivo v jadrových elektrárňach, je obohatený izotopom 235 U zvyčajne na úroveň 5 %. Ďalej sa ukázalo, že jadrové reaktory si časť paliva vyrábali samy, a preto mohli využiť viac 235 U uránu, ako tam v skutočnosti bolo. Ak totiž neutrón, ktorý vznikne štiepením, pohltí izotop 238 U , vznikne urán 239 U , ktorý sa premení na plutónium. To má polčas rozpadu približne 24 rokov a mení sa na 235 U.

Kľúčovú úlohu pri vzniku prírodných jadrových reaktorov zohrali organizmy a ich produkt, ktorý sa predtým v atmosfére nevyskytoval – kyslík. Urán je totiž vo vode rozpustný len za prítomnosti kyslíka. Preto, keď sa vo vode začal objavovať kyslík, predtým nerozpustný urán sa v nej začal rozpúšťať. Bol oxidovaný na rozpustný uranyl UO 2− 4, ktorý bol vyplavovaný z hornín a unášaný spolu s vodou. Na miestach, kde sa potom usadil, vznikli uránové ložiská. Jeho usádzaniu pravdepodobne pomohli organizmy, konkrétne baktérie. Začali využívať uranyl ako zdroj energie, tak, ako sú v súčasnosti baktériami využívané napríklad sírany či dusičnany podľa schémy:

Organickou látkou bola zvyčajne glukóza a zlúčeniny uránu vznikali rôzne v závislosti od druhu baktérie. Vzniknuté zlúčeniny uránu boli nerozpustné a hromadili sa pri dne. Tak sa na určitých miestach zrazu objavilo veľké množstvo uránu s dostatočným percentuálnym zastúpením izotopu 235 U a reakcia mohla začať.

Konštrukcia uránovej bane, Oklo

Ako moderátor na znižovanie energie neutrónov a ako regulátor na znižovanie počtu neutrónov sa použila voda. Existencia vody ako moderátora nie je prekvapivá, pretože aj v súčasných jadrových elektrárňach sa využíva na tento účel. Jej funkcia ako regulátora je už menej tradičná, fungovala na inom princípe ako klasické regulátory jadrových elektrární. Nebola schopná pohlcovať nadbytočné neutróny, preto sa rozsah reakcie exponen ciálne zväčšoval a uvoľňovalo sa čoraz viac tepla. Toto teplo zohrievalo vodu, až kým sa všetka nevyparila. Keď sa vyparila, nemohla fungovať ako moderátor, preto neutróny neboli spomaľované a reakcia sa zastavila. Keď sa reaktor ochladil, aktívna zóna sa zaplnila vodou a reakcia pokračovala. Takto to fungovalo údajne viac ako milión rokov s periódami trvajúcimi 2,5 až 3 hodiny, až kým nekleslo množstvo izotopu uránu 235 U na takú úroveň, že sa reakcia nebola schopná sama udržať.

Schéma uloženia jadrového reaktora: 1. jadrový reaktor, 2. vrstvy
pieskovca, 3. vrstva uránovej rudy, 4. granit

Zatiaľ je Oklo jedinou lokalitou, kde boli objavené prírodné jadrové reaktory. Nie je však vylúčené, že existovali aj na iných miestach. Je to nielen jedinečný prírodný fenomén, ale aj inšpirácia pre jadrových inžinierov, ako vyriešiť problémy so skladovaním jadrového odpadu. A tiež ukážka toho, že nie všetky ľudské vynálezy sú také unikátne, ako sa nám zdá. 

 http://www.mladyvedec.sk/archiv/archiv-piateho-cisla/99-reaktor.html

Lenka Veselovská

Máme sa báť rádioaktivity?

Kategórie:

• Veda

... alebo Štyri najrozšírenejšie mylné názory o rádioaktivite

Rádioaktivita sa stala strašiakom ľudstva. Keď sa vysloví slovo 'rádioaktívne', primárna asociácia pre väčšinu ľudí je ekvivalentná slovnému spojeniu 'smrteľne jedovaté'. Je to ale skutočne tak? Pozrime sa v tomto článku spoločne na štyri najčastejšie mylné názory a viacero zaujímavostí, o ktorých ľudia nezriedka nevedia.
Cieľom článku nie je bagatelizovať ani žiadnym spôsobom zľahčovať problematiku radiácie a jej vplyvu na ľudský organizmus. Naopak, jeho cieľom je sprostredkovať laikovi častokrát zamlčované, nie všeobecne známe fakty a vytvoriť si tým objektívnejší, nie čierno-biely pohľad na tento nesporne dôležitý a potenciálne nebezpečný aspekt života v modernej spoločnosti.

... alebo Štyri najrozšírenejšie mylné názory o rádioaktivite

1. mylný názor: Nič, čo neprišlo do styku s jadrovými zbraňami alebo elektrárňami, nie je rádioaktívne.

Aj keď rádioaktívne žiarenie (radiácia) môže byť niekedy veľmi nebezpečné, ba i smrteľné, je prirodzenou súčasťou nášho životného prostredia. A bola ňou odjakživa. Dokonca čím ďalej do minulosti nazrieme, tým rádioaktívnejšia naša Zem bola. Je to dané tým, že rádioaktívne atómy boli súčasťou hmoty, z ktorej vznikla naša slnečná sústava. Pochádzajú z dávno mŕtvych hviezd, ktoré predtým, než vzniklo Slnko, ukončili svoj život ohromnou explóziou (tzv. supernovy) a rozptýlili tak podstatnú časť svojej hmoty do okolitého vesmíru. Tá sa následne zamiešala do materiálu, z ktorého neskôr vzniklo Slnko.

Počas tohto výbuchu bola v centre hviezdy taká vysoká teplota (a teda aj energia), že vznikli aj veľmi ťažké prvky ako železo, zlato, či olovo. Energie tam dokonca bolo toľko, že príroda mohla nakopiť ešte väčšie "hrudy" a vznikli extrémne ťažké atómové jadrá.

Avšak tak ako sa nám príliš veľký hrad z piesku začne rúcať, tak aj tieto jadrá sú už nad určitou hranicou nestále a v priebehu času sa rozpadajú – inými slovami, jadrá sú rádioaktívne. Pri svojom rozpade totiž uvoľňujú častice a energiu, ktorú do nich kedysi »napumpovala« supernova. Niektoré sa rozpadajú po krátkej dobe, niektorým to však trvá omnoho dlhšie. A práve tie prežívajú v zemskej kôre dodnes, pričom najznámejším z nich je urán. Úroveň rádioaktivity Zeme však vplyvom rozpadu prvkov v priebehu miliárd rokov postupne klesá.

Naša Zem je teda prirodzene rádioaktívna, vždy bola a do konca svojej existencie i bude.

Obr. 1: Dávka radiácie z prírodných zdrojov v niektorých oblastiach a štátoch sveta. Pred zátvorkou je uvedená priemerná hodnota a v zátvorke maximálna nameraná hodnota v danej oblasti. Oboje z týchto hodnôt sú najvyššie neďaleko mesta Ramsar v Iráne. Hodnoty sú vyjadrené v tisícinách Gray (Gy) za rok. 1 Gray je rovný energii 1 Joule absorbovanej v 1 kg materiálu. Smrteľná dávka pre človeka je cca 10–20 Gray. Pre potreby biológie sa používa aj jednotka Sievert (Sv), ktorá na rozdiel od jednotky Gray berie do úvahy aj biologickú nebezpečnosť rôznych druhov radiácie.
Zdroj: Health Research Foundation (www.taishitsu.or.jp)

Prírodný jadrový reaktor

Jadrové reaktory skonštruované ľuďmi v posledných desaťročiach však nie sú zďaleka prvými reaktormi na Zemi. Nie, nebola tu vyspelá civilizácia alebo mimozemšťania, ktorí ich zostrojili - prekvapujúco, sama príroda v dávnej minulosti prevádzkovala svoje prírodné jadrové reaktory.

Bolo to ešte v dobách, keď všeobecná úroveň radiácie bola vyššia než dnes a v niektorých oblastiach planéty sa sústredilo toľko rádioaktívnych prvkov, že sa spustila štiepna reakcia. Najznámejší vyhorený prírodný jadrový reaktor sa našiel v africkom štáte Gabon blízko mesta Oklo. A nielen jeden, našlo sa ich tam rovno pätnásť. Pre vedcov je to veľmi dobrá príležitosť pre štúdium chovania vysoko rádioaktívneho odpadu. Napríklad v týchto prírodných reaktoroch sa odpadové plutónium za dve miliardy rokov dostalo iba desať metrov od centra reaktora.

Obr. 2: Pozemská príroda v súťaži o skonštruovanie prvého štiepneho jadrového reaktora predbehla ľudí o zhruba dve miliardy rokov. Na obrázku je pozostatok po jednom z pätnástich prírodných reaktorov neďaleko afrického mesta Oklo.
Zdroj: Office of Civilian Radioactive Waste Management

Prekvapujúce zistenia lekárov

Koncentrácia prírodných rádioaktívnych prvkov na niektorých miestach na Zemi je i v súčasnosti vysoké. To najvyššie sa vyskytuje v severnom Iráne v meste Ramsar, kde obyvatelia dostávajú dávku asi dvestokrát vyššiu, než je celosvetový priemer prírodnej radiácie. Radiácia sa dostáva na povrch predovšetkým vďaka prvku radónu (plynný rozpadový produkt uránu), ktorý je vyplavovaný tamojšími prameňmi.

Prekvapujúcim faktom však zostáva, že sa v tejto oblasti nezistil vyšší výskyt rakoviny ani leukémie než kdekoľvek inde na svete. Lekárske výskumy potvrdili odolnosť miestnych obyvateľov voči zvýšenej hladine radiácie!

Obr. 3: Príroda v okolí iránskeho mesta Ramsar je jednou z prírodne najrádioaktívnejších oblastí na svete. Prekvapujúco táto skutočnosť jej ani tunajším obyvateľom nespôsobuje žiadne zdravotné problémy.
Foto: www.farhangsara.com

Podobné výsledky priniesli výskumy iných vysoko rádioaktívnych oblastí na Zemi, ako napríklad rádioaktívna pláž Guarapari v Brazílii, Yangjiang v Číne, alebo pláž Kerala v Indii (pláže sú častým miestom zvýšenej prírodnej radiácie z toho dôvodu, že rieky, ktoré pozdĺž svojich tokov vymývajú občas aj rádioaktívne horniny, ich následne ukladajú najmä pri svojich ústiach do oceánov či morí). Ukazuje to, že vedci ešte úplne dobre neporozumeli všetkým procesom, ktoré príroda ako obranu proti radiácii vyvinula.

Prírodný radón, ktorý presakuje z pôdy, však môže spôsobiť problémy všade na svete v obydliach, ktoré nemajú vhodnú izoláciu voči pôde a sú nevhodne vetrané. Tam sa potom radón môže neprirodzene koncentrovať a značne prevýšiť prirodzenú radiáciu.

Obr. 4: Brazílska pláž Guarapari s mestom so 70 tisícmi obyvateľmi je stošesťdesiatkrát rádioaktívnejšia než vysídlené mesto Pripjať pri Černobyle. Ľudia sa tam však bez následkov chodia s obľubou kúpať alebo tiež liečiť reumu.

Superbaktéria

Prekvapivo vysoká odolnosť ľudí voči radiácii v niektorých oblastiach sveta je však výrazne prekonaná schopnosťami, ktorými príroda vybavila niektoré iné tvory. Napríklad škorpióny prežijú až niekoľkostonásobne vyššiu dávku než človek.

Vedci však zažili skutočné prekvapenie, keď v roku 1956 pri experimente sterilizovali rádioaktívnym žiarením konzervy s mäsom. Napriek tomu, že použitá dávka žiarenia by spoľahlivo zabila všetko živé, na mäse sa zakrátko objavil nevysvetliteľný červený povlak. Ako sa následne zistilo, boli to baktérie, ktoré vedci pomenovali Deinococcus Radiodurans. Tie dokážu prežiť dokonca aj desaťtisícnásobne vyššiu dávku radiácie než človek.

Vedcom ešte dodnes nie je celkom jasné, ako to táto "superbaktéria" dokáže, aj keď mnohé z jej mechanizmov zaručujúcich extrémnu odolnosť ich DNA proti radiácii už poznajú. Každopádne je to baktéria veľmi nádejná. Pri genetickom pozmenení by mohla napríklad pomôcť s likvidáciou vysoko rádioaktívneho odpadu. Odhalenie presného mechanizmu jej obrany pred radiáciou by zas mohlo pomôcť ľuďom v boji proti rakovine alebo v budúcnosti pri medziplanetárnych pilotovaných letoch.

Radiácia z neba

Urán a produkty jeho rozpadu ako je radón však nie sú jedinými zdrojmi prírodnej radiácie okolo nás. Rádioaktívne žiarenie (vrátane častíc) na nás neustále dopadá vo forme tzv. kozmického žiarenia aj z vesmíru. Veľká väčšina tohto žiarenia pochádza z nášho Slnka, zvyšok z ostatných oblastí Galaxie a veľmi malá časť aj z medzigalaktického priestoru.

Naša atmosféra a magnetické pole Zeme nám zabezpečujú ochranu voči prevažnej väčšine tohto žiarenia, avšak jeho malá časť predsa len preniká až na povrch Zeme a prispieva tak k prirodzenej radiácii. Čím vyššie stúpame, tým vyššia dávka kozmického žiarenia nás zasiahne. Výraznejšie rásť však začína až vo výške značne prevyšujúcej najvyššie hory sveta, kde atmosféra začína rednúť. Z tohto dôvodu napr. piloti lietadiel a letušky, ktorí trávia vo veľkých výškach značnú časť času, dostanú z kozmického žiarenia o niečo väčšiu priemernú dávku než "prízemný" človek. Kozmické žiarenie je tiež dôležitým faktorom pri plánovaní dlhotrvajúcich pilotovaných medziplanetárnych misií.

Obr. 5: Rozdelenie priemernej dávky radiácie, ktorú dostáva človek z jednotlivých zdrojov. Prirodzená radiácia tvorí až 85 percent celkovej dávky, ktorú človek dostane zo svojho okolia - z pôdy a materiálu budov (keďže aj tehly, pórobetón či betón obsahujú rádioaktívne látky) dostane človek 18% celkovej dávky, z kozmického žiarenia 14%, od radónu (presakujúceho z pôdy) až 42% (ak býva v nevhodne izolovanom a vetranom dome tak môže byť aj vyššia), a z vody a potravy ďalších 11%. Z umelých zdrojov prispieva štrnástimi percentami medicína (najmä roentgenové vyšetrenia), a jadrový priemysel (elektrárne a odpad zo skúšok jadrových zbraní) prispieva jedným jediným percentom.
Zdroj: World Nuclear Association
 http://www.boinc.sk/clanky/mame-sa-bat-radioaktivity