Jaskyňa Juranská pečina asi jedna z najpozoruhodnejších jaskýň na Istrijskom poloostrove. Náš hostiteľ Silvio Legovič nás k tejto jaskyni priviedol v rámci spoznávacej akcie v okolí mesta Pazin. Boli sme uchvátení. Vchod veľký skoro ako v Ciur ponore v Rumunsku....
Mohutný portál Juranskej pečiny
Vo vnútri je to ešte omnoho rozľahlejšie a impozantnejšie.... A čo je podstatné nikto tam ešte nezakopol a pokračovanie tohoto veľkého priestoru musí byť grandiózne. Sedimenty tu len mierne klesajú popod strop. Silvio nám ponúkol, že tu spolu s ním môžeme pracovať... Len treba prísť v medzisezóne na jeseň v októbri keď bude Silvio voľný a Jama Baredine mimo prevádzky....
Medzi svetlom a tmou....
Na hrebeni Mojstrovky. Počas nášho pôsobenia v Julských Alpách sme konečne vyšlapali na Mojstrovku. Nádherný vrch...Počasie nebolo najideálnejšie a na vrchole sme mali hmlu a oblaky a tiež takmer žiadne výhľady. Pri zostupe po skalnom hrebeni sa však náhle vyčasilo....
Krajina zvončekovo - Nádherné alpské zvončeky boli všade....
Na hrebeň Mojstrovky sa rád vrátim... Prekrásny vrch...
Zvonkohra nám bežala pred očami počas celého výstupu..
Jama Baredine 2 - Silvio si na nás spravil čas a ukázal nám niekoľko priepastí a jaskýň v tesnej blízkosti Jama Baredine. Jama Baredine 2 sa nachádza len 200 metrov od Jamarského domu v ktorom sme bývali. Všetky krasové dutiny v okolí majú charakter priepastí a ponorov, len Vergotinská pečina je výnimkou. Ide o horizontálne podzemné riečisko prechádzajúce tesne pod povrchom. Táto oblasť v predhistórii rozhodne nebola tak suchá ako dnes. Krasové systémy tu boli budované mohutnými vodnými tokmi...
Jama Baredine 2 - Nová Vas. Aj tu chce Silvio zahájiť kopáčske a prieskumné práce, ktorých sa môžeme zúčastniť
Kaňon na Soči...Mal som to šťastie že som tam stretol inštruktora canoningu, ktorý práve zasväcoval do tohoto športu jednu anglickú rodinku a tak som sa spýtal či môžem ich tréning dokumentovať. A bolo mi vyhovené. Preto že chlapci nechceli spolupracovať pri mojej dokumentácii kańonu, padlo mi to vhod. Skupina ma odvrhla ako daromného a ptotivného cvakača s utkvelími predstavami o jaskyni nad vodopádom Boka. Nuž ale nemýlil som sa. Program na Boke padol preto že všetci sa už videli pri mori, no od Silvia Legoviča sme sa dozvedeli že nad Bokov je už 6 km dlhý jaskynný systém...
Voda je v kaňone úžasná... zákutia čarovné... Nedal som si skrátiť program v Kaňone ako to chcela skupina ktorá sa ponáhlala predovšetkým k moru a stálo mi to zato... Len mi je ľúto že som nemohol uskutočniť program na Boke. Zrejme to chce poriadnu partu nadchnutú pre hory a jaskyne...
Kaňoning je úžasný šport a hneď ako sa tu znovu dostanem pôjdem do toho... Láka ma to aj ako speleológa, (možno tu študovať krasové morfologické tvary) fotografa a človeka ktorý má rád studené divoké vody....
Pekná túra na Mojstrovku bola pre mňa náročná preto že som mal počas výstupu depresiu a došli mi baterie vo foťákoch. Dcéra mi požičala zrkadlovku Canon, ale aj tomuto delu došiel akumulátor tesne pred vrcholom a pri zostupe som sa snažil oživiť môj záložný foťák Panasonic LX3 s ktorým som napokon nafotil pri zostupe najkrajšie fotografie..
Horskými scenériami som priam fascinovaný a nechcem z hôr odýsť. Väčšina je však po trojdňovom pobyte na týchto krásnych vŕškoch tak unavená, že kráti naplánovaný program na ktorom sme sa dohodli dlho pred uskutočnením akcie...
Pri výstupe sme mali pod nohami nádhernú zvonkohru....
Mramorový hrebeň...
Takto ovenčený plesnivec,,, to sa fakt len tak nevidí...
Masív Pristojnika id Krajinskej Gory
...
Istria je úžasný krasový poloostrov plný závrtov, zväčša suchých ponorov a jaskýň. Silvio nám konečne ukázal viaceré jaskyne v okolí Novej Vasy. Istria je v speleologickom zmysle pole neorané.... Zatiaľ čo sa u nás zvádzajú boje o každú jaskynku tam leží doslova úhorom obrovský potenciál...
Konečne sme nasadení do prieskumi Jamy Baredine. V hĺbke 50 metrov sme začali rozširovať poruchu na ktorej jaskyňa zrejme pokračuje ďalej a hlbšie do masívu... Pracovalo sa až po 19-stej hodine keď odyšli poslední návštevníci.
Pečina Vergotina rovnako neďaleko jamarského domu v ktorom sme
bývali. Mal som strašne málo času na fotenie vonku ma všetci vždy
nervózne čakali hromžili a nadávali.. Hľadám partu ktorej toto moje
programové a notorické fotenie nebude vadiť.
Nádobičko strelca mám konečne opäť pohromade. Rozbíjal som len jeden balvan... Konečne budem môcť niečo otesať aj u nás doma.
Mierne zvlnenie horizontálnej vrstevnatosti vo Vergotinskej pečine....
Jama Baredine - Zo sondy ťaháme po kusoch rozbitý balvan...
Vergotinská jaskyňa s mostom...
Alžbetka vo Vergotinskej jaskyni objavila starý hlinený črep z doby rímskej...
Pohľad do studne v Jame Baredine
Voda na Soči je poriadne studená, ale otužovací program tam vynikajúco zafungoval.
Keď som sem prišiel pred rokom bál som sa na hlbočinu so silným prúdom... teraz som si tak zvikol že už celkom bežne skáčem zo skál do studeného prúdu a plávam aj proti nemu a vôbec sa nemusím ponáhľať na breh kvôli pálivému podchladeniu.
Kvetinky nad perejami.....
Akvabella v neopréne...
Nádherné mozajky vytvorila príroda vypĺňaním dutín kalcitom...
Paráda po prúde...
Kopce nad kaňonom...
Peťo chce odraziť balvan hlbšie do vody...
Kaňon svetlo voda a tieň
Lojzo povedal že ma istiť nebude pri fotení ani náhodou a radšej tam somnou nikto nebol... Veď kto by aj podporoval moje nezodpovesné a zákony prekračujúce konanie..
Chladiť v divokých vodách sme sa začali už v malom kaňone v Gorici
Pokračovali sme vo veľkom kaňone na soči, žiaľ až na to, že pre túto činnosť a fotografovanie respektíve cvakanie v mojom podaní pochopenie už nikto nemal. Všetkých neobyčajne priťahovala vyprahnutá pustina pri mori... Keď sme sa vracali cez Alpy domov zastavili sme sa ešte v kaňone Soča a ja som po niekoľkých skokoch do vody zistil že mám na to preplávať to z tohoto miesta až po vyústenie z kaňonu, len som potreboval niekoho na brehu. Všetci však sedeli nervózne v aute čo sa tak zasa niekam ponáhlali predtým k moru teraz domov.... A takto sa všetci bez kľudu len kamsi neustále ponáhľame..... Kam sa to stále náhlime..
Martin mi povedal po návrate z dovolenky, že už boli z tých hôr unavení všetci... Nuž okrem výstupu na Mojstrovku sme tam nič namáhavého neabsolvovali. Ja som ako najstarší člen tohoto čundru 3 dni spával poskladaný ako paragraf v aute a unavený som nebol. A spával som v aute preto že ak chcem fotiť a vidieť spanie v campe a na chatách si nemôžem dovoliť. Problém je v tom že ako fotograf sa dostanem do tých miest len raz za rok a na kaňon Boku si teraz budem musieť počkať ďalší dlhý rok len preto že sme nemohli ostať v horách o 24 hodín dlhšie, lebo vraj všetci sú na dovolenke a treba dlho spať atď atď. Dovolenkári z Aragonitu:-) Preto hľadám chlapov ktérých by zaujal grandiózny vodopád Boka. Je to výzva vyšplhať až tesne pod vodopád a potom aj nad vodopád ku veľkej jaskyni s vyvieračkov, ktorej vody sa v zapätí rútia do sto metrovej hĺbky A nie je to len o tom holom výkone a euforickom zážitku je to tiež o tvorení o zachytení emotívneho prírodného obrazu aký u nás len tak nenájdete...
H20 ma približuje nad hladinu dravej rieky..Ospravedlňujem sa všetkým ale mám tu problém s ukladaním fotografií, prekrtývajú sa dve linky preto že nie je možné sa dostať na veb z ktorého to ide v pohode. Preto inštalovanie fotografií zaberá 10 krát toľko môjho vzácneho času a námahy a preto je tu taký pracovný chaos
Hodili by sa nad kaňonom nejaké postavy, ale nebili ochtni lidi...
Voda voda nič len samá voda... Hlavne že som v nej už ako doma toto som chcel tu na Soči dosiahnúť. Podarilo sa mi to napriek tomu že tu vládla vypätá a nervózna atmosféra.
Láka ma do kaňonu na viacerých úsekoch zlaniť a fotiť scenérie s ľuďmi v neoprénoch.... Na niektorých miestach by sa dalo operovať aj s na lane ukotveným nafukovacím člnom... Ale niektorí členovia našej čunder party sa tvária veľmi zhrozene pri pomyslení na akékoľvek zlanenie ku vode a považujú takéto úvahy za moju osobnú nezodpovednosť.... čím som náramne sklamaný.... Takú mekotu som naozaj nečakal...
Zlanenie do vody
Synonimum čistoty a brilancie...
Skákanie do vody je pri canoningu pekným adrenalínovým zážitkom
Rybica
A takto trénujú budúci canonisti a rafteri...
Nad campom Soča pohodne trónia tajomné strminy skalnatých hrebeňov... pre mňa je to tu raj pre iných nočná mora...
V campe Soča....
Moja naštvaná rodinka o kámošoch už ani nehovorím, vraj mi nič nesľubovali a o žiadnom programe v horách ani nevedia... a vraj keby aj program sa môže meniť..
Ráno po výdatnom nočnom daždi.. Všetci sú naštvaní už mohli byť pri mori nebyť môjho vymýšľania.
Kvapky nočného dažda na kvetoch...
Rána boli ospalé... Peťo vegetí kde sa dá....
Jedine Alžbetka je ochotná ísť niečo somnou nafotiť...
Čerenie...
Obláčiky...
inštruktáž v plytkej vode...
Úvaha cvakača: Sedím na konári a je mi dobre.... len ostatní tu na tom nevidia nič čo by stálo za to a strašne sa nudia, škoda..
Po prúde...Neúnavne som sledoval pohyb štvorice v kaňone a stálo to za to....
Kvietka..
Voda a hlboko zarezaný krasový kaňon spolu vytvárajú mocnú prírodnú sinfóniu.
Výstroj do divokej vody....
Napriek tomu že more bolo teplé a neboli tam ani studené sprchy pre havaríjnú situáciu z vodou pretože v Poreči už 2 roky nepršalo, návrat na Soču po siedmych dňoch bol pohodový. Studená voda jednoducho nerobila problém...
Skákanie do tejto studenej vody, tak to som si pred rokom ani nevedel predstaviť..
To bol pre mňa celkom nový zážitok..
...
Nos...
Protisvetlo..
Keď už nič iné aspoň som si zaskákal...
Dumka na brehu... čo budeme variť na obed a kedy už konečne pôjdeme k tomu moru:-)
Dobrý skokan Lojzo...
Po zlanení nad divokú vodu...
Voda môj živel - Voda spojenec bojovníka...
Zvedavo a opatrne som nakúkal ponad okraje kaňonu...
Najprv som skúsil preplávať koncové časti kaňonu na madračke... Potom som to chcel preplávať bez nafukovačky, ale čas pri kaňone bol vymedzený nespokojnosťou mančaftu z tohoto daromného pobytu pri studenej vode... Tlačillo sa na pilu aby sme odštartovali už poobede... cítil som sa naozaj špatne a obmedzene na tejto dovolenke. A hlavne sklamali ma aragoniťáci, ktorí väčšinou tvrdo presadzovali useknutie programu v horách. Spravil som aj kompromis z piatich na 4 dni vzdal som sa polovice programu na Boke a odstrihol som dobrovolne výstup k hrane vodopádu, kde som si chcel obzrieť možnosti kotvenia lana pre prípadné budúce zlanenie steny vedľa vodopádu. A tiež som chcel pozrieť nad vodopád odkiaľ tá voda vyteká. Bol som presvedčený že je tam vyvieračka a možno i portál jaskyne. Toto nadšenie však somnou nikto nezdielal. Vraj sú to len také moje utkvelé predstavy. Ako vidím s touto partou nikam nedokráčam a žiadne podobné odvážne športové ciele nedosiahnem. Nič nepomohlo. 3 dni a punktum aj to nie celé. Oni sú väčšina oni rozhodujú. Toto si budem pamätať. Dobrodružstvo na Boke aj moje fotografovanie v tomto grandióznom prírodnom kotly bolo teda zmarené.
Po mojom preplávaní koncovej časti kaňonu sa so splavovaním tejto časti kaňonu na nafukovacích člnoch roztrhlo priam vrece.
More je super, ale až po krásnych zážitkoch v horách. Po prvý krát v živote som pri ňom pocítil nudu v Brne. Sedem dní sme sa opekali na pláži no iba raz som pri mori zažil západ slnka preto že rodinka nikdy nemala chuť čakať do západú slnka. Iba raz som ich presvedčil po návrate z exkurzie v Pazine aj to z nechuťou a naháňaním že zavrú obchody. Tak že aj tento jediný západ slnka nad morom som si užil iba ako z rýchlika inak by som musel na záver dňa šlapať na bázu 12 kilákov peši... Pri mojom druhom márnom pokuse o západ slnka ma tak vytočili že som prišiel o ultrazóm ktorý som mal len pol roka a ešte som ho nestihol ani splatiť. Z H20-cinou od Fuji som sa teda definitívne rozlúčil... preto že sa už nedá opraviť ani kúpiť. Tak že aj taký západ slnka sa pre maňa stal na tejto dovolenke prepichovou záležitosťou. Jednoducho nemohol som si dovoliť dva západy slnka, preto že ochota. Takto mi to dala pocítiť moja rodinka....
Mimo dravého prúdu...
Peťo skákanie natrénoval už na Šútove a šlo mu to veľmidobre. Keby sa mu tak chcelo aj do jaskýň. Veľmi sa sťažoval že ho nútim do akcií. Ak by som ho nebol nútil nevidel by na tomto aragoniťáckom čundry ani Jamu Baredine ani Juranskú pečinu, preto že ani tam nechcel ísť. Nuž sedieť pri pive je jednoduchšie premôcť sa je už ale ťažšie:-)
Poézia horskej rieky...
Chlapci boli v campe akčný spravidla až od 11,00
Lávka ponad Soču
.....
Mladé devy skákali aj z toho najvyššieho postu z výšky okolo 8 -9 metrov. Také dačo treba postupne natrénovať...
Zatiaľ radšej len takto ponad vatru...
Voda je radosť... Otužovací tréning na Soči je veľmi účinný. Také podmienky nikde doma nemáme. potreboval by som tu stráviť doslova niekoľko dní... No s totuto partou smrkancov to akosi nejde...
Malé letné otužovacie sústredenie také niečo by sa mi tu zišlo. Však počkajte keď ja raz budem veľký:-)
Dali by sa tu loviť fantastické zábery keby mal človek viac času a spoľahlivých spolupracovníkov..
Soča je najúžasnejšia rieka akú som kedy poznal...
Pre fotografa tajomná a neobjavená...
A hory naokolo tie sú tu prenádherné....
Nemožno si ich nezamilovať. Ako cvakač som tu celkom vo vytŕžení....
škoda že na Mojstrovke som nemal šťavu v baterkách aj preto sa tam chcem ešte vrátiť.
Človek by tam potreboval žiť, tie kopce sú strašne fotogenické:-)
Vrátim sa od vody ešte k najsilnejšiemu jaskyniarskemu zážitku v Juranskej pečine..
Najdominantnejšia a zároveň najzaujímavejšia diera v Istrijskom krase. Pre klasického kopáča hotová Bonandza. Silvio navrhol aby sme pricestovali v desiatom mesiaci, keď bude mať volno a potom by sme v nej mohli zo tri dni spoločne popracovať. Realita je však taká že Aragonit ďalšiu zahraničnú akciu v krátkom slede za sebou nedá. A tak hľadám riešenie. Bolo by dobre vyraziť s jaskyniarmi ktorí by mali o takúto akciu záujem a dokázali by sa držať dopredu dohodnutého spoločného programu.
Na dokumentáciu som mal len málo času a vďaka ochote a obetavosti Martina Húllu sme pár zaujímavých záberov spravili...
Kamenisté dno z nasunutého ostrohranného materálu klesá pod 20 až 30 stupňivým uhlom cc 100 až 150 metrov až ku plochému hlinitému dnu, podobajúcemu sa veľkému amfiteátru
Mohutný portál...
Vľavo pár desiatok metrov za portálom je evidentné mohutné poklesnutie sedimentov pod pôvodné okraje podlahových sintrových dosiek, niečo ako invázny ponor...
Stropy veľkého dómu ani portal nie sú evidentne postuhnuté rútením. Zachovali si pôvodné tvary po vodnej erózii. Na bočných stenách sú desať metrov vysoké sintorvé útvary..
Najzaujímavejšie je dno jaskyne oválny plochý hlinitý amfiteáter, ktorý na jednom mieste vypadá zaujímavo. Toto nie je kopaná sonda ale prirodzený pokles sedimentu zapríčinený odtekaním vody.... Jediná stopa po prieskume je patyk torý sa tu niekto snažil pchať pomedzi anastomózy popod stropom.
Obrovský priestor dómu ohraničuje nadol spadajúca stena...
Najzaujímavejšie miesto kde evidentne vidieť kadiaľ odtekala voda popod pendanty stropu... Aj laik si vie predstaviť akými obrovskými priestormi musí pokračovať táto jaskyňa...Trasiem sa nedočkavosťou sa sem opäť vrátiť s kopáčškym náradím. Dovolenkári ktorých mám zo sebou nie sú na takéto akcie stavaní. Tu už treba dať dohromady poriadnu partu jaskyniarov...
Pohľad k stropu...
Do tejto diery sa naozaj oplatí vrátiť....
Hore vpravo je sotva badateľná postava zo svetlom....
Ľudskou činnosťou nedotknutá diera ktorú len tak hocikde nenájdete. Ak má niekto chuť na jesennú pracovnú akciu na Istrii nech sa prihlási na mojej mailovej adrese.
Na strope portálu je vidieť že sa zachoval v pôvodnom stave a že napriek svojej veľkosti nebol poškodený zvetrávaním a gravitačným rútením po odlučných plochách..
Horizontálne koryto vo Vergotinskej pečine...
Jaskyne v okolí Novej Vasy sa nachádzajú v kroviskách tak že je len malá šanca že ich nájdete ak vám ich niekto neukáže.
Vchod. Horizontálny koridor jaskyme tesne kopíruje povrch...
Všadeprítomné škrapy. Podzemný kras tu musí byť bohatý. Mnohé veľké závrty v okolí Jamy Baredene boli polnohospodármi zahádzané a skultúrnené.
Archeologická sonda vo vstupe do horizontálneho kanála Vergotinskej jaskyne...
Vchod pohľad zvnútra....
Jama Golubinka neďaleko Vergotinskej jaskyne. Využíva ju tunajšia speleoškola pri výcviku svojich zákazníkov. Priepasť sa nachádza asi 2,5 km od Jamy Baredine. Keď prídeme znovu k Silviovi naši dovolenkoví jaskyniari budú mať problém ako sa medzi toľkými jaskyňami jaskyniarčeniu vôbec vyhnúť.Od mora odchádzali o deň skôr aby sa zastavili na jeden deň v horách v ktorých tak strašne nechceli byť
Vodopád Boka, ktorý aj s jaskyňou nad ním vypadol z programu, kvôli dovolenkárom z Aragonitu. Moc som sa na túto časť nášho programu tešil no pohodlná väčšina si vydupala predčasné ukončenie programu v horách. A tak som sa musel uspokojiť len takýmto letmým pohľadom pri ceste domov...
Bol veľký problém prehovoriť Peťa na fotenie v Jame Baredine a to šlo o sprístupnenú jaskyňu rovno pod nosom...
Napokon som niekoľko záberov predsa len spravil.
Odteraz nás bude čakať pri mori more práce... zrejme sa teraz naši jaskyniari k moru tak ponáhľať nebudú:-)
Samozrejme nervózneho hundrania som si pri fotení od niektorých členov užil až až... Fotografia z pracovnej činnosti v Jame Baredine
So Silviom sedíme nad mapami a plánujeme spoluprácu. Dostávam množstvo materiálov máp i dôležité kontakty na Slovincov ktorí robia prieskum v systéme Boky.
V Jame Baredine 2...
Pohľad z cesty na Vršič...
Dotesať to nebude jednoduché...
Západ slnka v Plavej lagune - Poreč
Plavá lagúna...
Východ slnka pri Jame Baredine
Kozel Keko nás na báze poriadne zamestnával...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára